Rano sme sa zobudili do krasneho dna, modra obloba, slnko, krasny vyhlad dookola a samozrejme teplota hlboko pod bodom mrazu ;). 

Podla planu sme sa s Andrasom stretli pred osmou v jedacej miestnosti vyradosteni z pekneho pocasia. Shei zatial nebolo, ale od Denisa (jej guida) sme vedeli, ze rano sa jej nikdy nechce… No tentoraz prisiel smutny Denis za nami so zlou spravou ‚my customer doesn‘t feel good, headache, feel sick, altitude sicknes, we must go down'. Po chvili sa objavila aj Shei, vyzerala zle, vravela, ze hlavu ma jak melon a takto ju hlava este vzivote nebolela. Boli to fakt zle spravy, pretoze v tejto vyske sme vyse 36 hodin a mame za sebou druhu noc. Priznaky AMS prisli po dlhej dobe, hlavne este vecer bola Shei vysmiata a v poriadku. V takomto pripade naozaj nie je velmi na vyber a je nevyhnutne ist dolu do nizsej nadmorskej vysky. Zmysel cakat na zlepsenie ma po prvej noci, po takto dlhej dobe to moze viest k vaznejsim dosledkom. Sprievodca Denis ukazal svoje skusenosti, empatiu, ale aj rozhodnost. V takychto chvilach je naozaj tazke spravit rozhodnutie, prebrat zodpovednost a presvedcit svojho Turistu o tom, ze vzdat cestu hore je to najlepsie a jedine spravne co mozu spravit. O to tazsie to je, ked ciel je na dosah jedneho dna…

Bola to smutna chvila, vsetci sme si uvedomovali, ze sa to moze prihodit komukolvek z nas. Vyskova choroba si nevybera a zjavne prichadza absolutne kedykolvek. Nikto z nas by sa nechcel otocit a ist spat… So Shei sme sa vsetci rozlucili so slovami nadeje, ale aj ona sama vedela, ze je to koniec jej vystupu…

Pre nas sa vsak cesta nekonci a po rozlucke vyrazame s Mikim, Andrasom a Martinom raznym krokom zdolavat dalsie prevysenia.

Cesta nam ubiehala celkom fajn. Pocasie bolo super, z toho sme mali asi najvacsiu radost, hlavne po poslednych skaredych dnoch.

Po ceste uz bolo vysku naozaj citit, kroky boli stale narocnejsie, kysliku stale menej. Kazdy ukon bolo citit a vsetko viedlo k okamzitemu zadychniu. Cas zrazu zacal akoby plynut rychlejsie, ale vsetko preto lebo nase pohyby a rychlost sa spomalila asi o polovicu. Zacali sme zivot v slow motion mode :-).

Po dnesnej 5,5 hodinovej ture a prevyseni o dalsich 500 vyskovych metrov sme dorazili do Lobuche 4900 metrov.

Tu sme sa ubytovali v Lodge kde to nebolo uplne super, uroven trosku haproval za doterajsimi zvykmi :-P. Nuz, ale stretli sme tu zaujimavu postavicku. Chalanka z Tokia, s ktorym sme si zabavne pokecali o vsetkom moznom od jedla, sushi cez kulturu az po osobny zivot. Na tuto cestu ho poslala jeho sefka na jeho vlastne naklady. Prikazala mu aby siel sam, bez sprievodcu, nosicov a ked sa bude dat, aby stanoval vonku. Okrem toho stanovania, by to celkom slo. No chalan ked prvykrat zdvihol svoj ruksak, tak vedel, ze daleko nezajde a tak si ‚tajne‘ zobral nosica… :-) A preco toto cele? Lebo pracuje v Tokiu pre turisticku agenturu a jeho sefke zalezi, aby mal osobnu skusenost a vedel presne kam a do akych podmienok posielaju svojich zakaznikov. Nuz a jeho ‚biznis‘ trip na EBC nekonci, ale hned pokracuje na Annapurna base camp, az potom sa moze vratit…samozrejme vsetko musi stihnut podla itineraru s casovym planom, ktory v Tokiu zakaznikom ponukaju. Ak chce svoj job, tak musi prejst touto nelahkou skuskou.

V tejto vyske sme sa vsetci citili akosi high :-), karticky nas bavili stale viac, pretoze nelogickych tahov a omylov stale pribudalo…tieto pochybenia sme so smiechom oznacovali za altitude sicknes :-).

Izbietku sme dnes mali extra malu, na dlzku len tak tak, ze sa Miki zmestil od steny po stenu :-). No na druhej strane extremne vychladenu, takze sme sa nemohli stazovat :-).

Noc bola narocna, okrem zimy, bolesti hlavy, unava a malo kyslika robili zo spanku narocnu aktivitu. Z desiatich hodin v spacku boli spanku venovane mozno dve. Je dost narocne v takychto podmienkach cakat na rano a asi najhorsia je bezmocnost a vedomie, ze zajtra to nebude lepsie…

Rana sme sa dozili a silu nam dodavalo pekne pocasie a vidina ciela, dnes nas caka EBC.

Cesta z Debouche sice trochu trvala, ale nakoniec ubehla skor ako sme ocakavali. Vsetko preto lebo sme stale cakali kym podla mapy dorazime do dedinky, kde si dame obednu pauzicku. Nuz realita bola ina, po ceste nic nebolo :-), dokonca aj jeden most chybal :-). Hm mapa z roku 2004 asi nie je uplne aktualna :-). Vdaka tymto nezrovnalostiam sme vynechali obed, dali sme snickers a ako dezert jeden kopec s prevysenim nieco cez 300metrov, na konci ktoreho bolo uz Dingbouche 4410m :-).

Ubytko sme vybrali podla odporucania z predoslej lodge. Ta dnesna sa vola Sherpa Land a je to lodge manzelovho brata zeny alebo nejake take rodinne prepojenie :-).

V dinning room nas vitala Shei a jej sprievodca Denis uz mastil karty s miestnymi kamosmi. Bol rad, ze nas vidi a hned pribehol pouradovat ubytko. Vysvetlil vztahy a hned sme mierili do rohovej izby s private toilet a cena za noc klesla z 500 na 250 rupii co je asi 2,5 USD :-).

Biznis bol hned uzavrety a po chvili sme v dinning room objednavali cesnakovu polievku a Momo ako nahradu za obed a na veceru paradny Dal bhat.

Po zapade slnka sme sa vsetci socializovali pri piecke. Tento krat nas bolo viacej, usmazeny japonsky chalanko, ktoreho sme po ceste stretli a vyzeral naozaj zle. Vysoka nadmorska vyska ho smazila za ziva. Dalej sme tu mali korejsku rodinku, po anglicky ani slovo, ale lady sme prelomili korejskou frazou ‚pekopa cuka sao‘ co v preklade asi znamena ‚zomieram od hladu‘ :-). Smiechu bolo tolko, ze ani nevadilo, ze si navzajom nerozumieme.

Po vecery sa ku kartovym hram okrem Shei pridal aj Andras. Chalanisko z Madarska, ktory sa sam vidal na cestu k EBC. Na cestovanie ma dva mesiace, Nepal a trochu Indiu. Jeho cielom je dorazit na EBC v den svojich narodenin, co bude o par dni.

Odrazu sme teda boli styria a hra bola omnoho veselsia :-). Vsetkych nas na druhy den cakal aklimatizacny den a tak sme sa podvecer pri kartach dohodli na spolocnom vylete.

Noc bola opat mraziva, teplota klesala na uroven okolo –20, vsetka voda do rana zamrzla na kamen.

Rano bolo narocne kvoli mrazu, pocasie bolo take vseljake, hmla, snezenie, vietor… Vsetci sme sa stretli v dinnig room a zhodli sa na narocnej prvej aklimatizacnej noci. Nikto z nas v noci nemohol spat, bolest hlavy, malo kyslika a dotoho zima… Ale usmev z tvari nam to nezobralo a po ranajkach sme sa vybrali na blizky kopec cca 4700m. Ten by nam mal privodit potrebnu aklimatizaciu na dalsi posun vpred.

Vylet bol super ;-), otrasne pocko a takmer ziaden vyhlad. Ale zas vo stvorke nam bolo veselo a tuto povinnu jazdu sme poslusne odslapali. S Mikim dokonca s malym bonusom o par desiatok metrov vyssie.

Vecer sme sa uz vsetci pripravovali na dalsi den a presun vyssie do Lobuche 4910 metrov. Posledne dva dni bolo dost skaredo a tak sa pri vecery pretriasali predpovede, tuzby, zelania, mudrosti starych materi a podobne. Vsetci sme ale chceli len jedno, aby bola rano modra obloha a svietilo slnko.

Vecer teda uz standardne karty :-). K nasej silnej stvorke sa pridal novy clen, Martin z Nemecka. Aktualne na ceste domov z Australie, no pred tym ako sa vrati, chce spravit nieco extremne na co bude hrdy a preto je tu na ceste k Everestu.

Po par hrach a horucom caji sme sa rozisli do svojich ladovych komnat motivovani na zajtrajsi den… A aky ten den bol zas v dalsom reporte…

Z Namche sme vyrazili prijemne aklimatizovani a pripraveni zdolat dalsie prevysenia.

Na zaciatok nas cakalo slusne stupanie a potom to uz celkom slo. Pocasie nebolo idealne, zamracene a hmla, len sme tusili, ze niekde tam za tym sa schovavaju vysoke kopce.

Cesta nas viedla udolim a kazdym krokom sme boli o cosi vysie. Sem tam sa s poza oblakov ukazili kopce a vyhlady striedali opat oblaky s lahkym snezenim.

Pred zaverom dnesneho treku a zaverecnym zostupom k rieke a hustym vystupom do Deboche sme sa rozhodli posilnit obedom. Nasli sme po ceste zaujimavu oldschool lodge s jezibabou, ktora nam pripravila paradne fried noodles. Pohostinnost priamo v kuchyni bola nad ocakavania, kde sme mohli sledovat ako sa pripravuje jedlo priamo na otvorenom ohni tradicnym sposobom.

Po dobrom obede sme vyrazili na zavercnu cast dnesnej cesty. K rieke sme zisli jedna radost, no potom nas cakalo dvojhodinove stupanie do 3810 metrov a zaverecny kratky zostup do dedinky Dengboche 3760metrov. 

Nasli sme tu super ubytko a dali neopakovatelnu Hot Shower, samozrejme vonku v provizornej kadibudke. Kedze vonku mrzlo jak maria a vsetky privody vody boli zamrznute, tak som od chalanka dostal kybel s vodou – namixovanou tak akurat. Teplotu vody som si skusil rukou a bola fajn. No ked som stal nahy v mraze a skusil som sa vodou obliat, tak som zistil, ze je neskutocne vrela. Nuz s polonahym zadkom som musel utekat povonku spat a vypytat si za totalneho smiechu druhy kybel so studenou vodou…domaci mali so mna samozrejme uplnu show :-). Nakoniec z toho ale bola uzasna sprchovacka :-), horuca tak akurat, ze ani mraziva teplota vobec nevadila…

Telesnu teplotu sme si udrziavali pri piecke spolu s domacimi, ktori nam pripravili veceru podla zelenia.

Noclah sme tu nasli my a jedna turistka so sprievodcom. Teplo piecky nas vsetkych drzalo pohromade a po otukavacom zoznameni sme o chvilu mastili karty jedna radost :-). Turistka sa volala Shei, Iranka zijuca 10 rokov v Australii. Nuz par hodin sme hrali karty a nakoniec s vyhasinajucim ohnom sme sa pobrali spat do vymrazenych izieb.

Zajtra nas caka presun do Dingboche a aklimatizcny den…

Let do Lukly bol absolutne stylovy. Leteli sme takym tym malym expedicnym lietadielkom kde vsetci sedia pri okne a do vnutra sa zmesti asi 20 ludi aj s pilotmi a letuskou :-).

Let trval menej ako hodinu a leteli sme tesne ponad kopce smer zasnezene himalajske peaky. Pristatie na letisku Lukla bolo podla ocakavania naozaj hrozive. Celkom chapem preco je to jedno z najnebezpec­nejsich letisk na svete. Tesne pred pristanim sa leti priamo do kolmej steny, uplna samovrazda a konci to pristatim na drahe, ktora je do kopca.

Uvod sme teda zvladli a z letiska sme sa vybrali na prvy trek stupajuc na proti Mt. Everestu. Cesta bola celkom fajn a ubiehala jedna radost. Na okolo pekne priroda, pod nami rieka, ktoru sme niekolkokrat presli z jednej strany na druhu cez zavesne lanove mosty. Den sme ukoncili v Monjo, kde sme nasli pohodovy guesthousik a zostali na noc.

Druhy den rano sme sa vydali na cestu asi o jedenastej, zobrali sme to pohodovym tempom smer Namche Bazar. Cesta bola narocnejsia akoby jeden cakal. Strme stupania striedali este strmsie poskladane z tisiciek schodov bez konca. Highlightom bol prechod vysokym lanovym mostom medzi dvoma skalnymi stenami.

Na zaver dna sme po 600metrovom previseni dorazili zivi a dost zniceni do Namche Bazar 3440m. Vecer sme sa najedli, zohriali pri obrievaci a zalahli prezivat aklimatizacnu noc. Ta sa ukazala ako dost narocna, obaja sme zaspali az nad ranom. Ja som sa zobudil nakoniec celkom v poriadku, no Miki z postele ani nevyliezol. Cely bol akysi mrzky, chory, vsetko ho bolelo, mno hotova pohroma… Doniesol som mu caj, naordinoval liecebnu kuru a ostatok uz zariadil cas…po par hodinach bol celkom aklimatizovany a vpohode ;-). Ja som si cez den spravil vylet a vyslapal na 3800m kopec nad dedinov. Spravil som zopar foto, pokecal skorejskymi turistami a zliezol dolu. 

Mikiho som nasiel celkom veseleho, dali sme polievku, caj a karticky. Nuz a teraz sme cerstvo povecery – kvalitny fried buff rice ;-).

O chvilu sa ideme pobalit a sup do postele. Po tomto prijemnom oddychovom a vstrebavacom dni vyrazame zajtra rano opat o cosi vyssie a blizsie k Everestu.

Bude to narocny den z hustym stupanim na zaver, tak snad to bude vpohode…ale o tom zase neskor… :-)

Let sem bol celkom v pohode, prvy krat mi bolo v lietadle brutalne teplo, ale nastastie pri zadnom bare cabine crew mali vychladene miesto so studenou podlahou, kde som si chladil bose nozky :-).

Po pristati v KTH sme vybavili viza, zobrali veci a vydali sa hladat nas dohodnuty odvoz z letiska. Ako to uz byva vonku pred letiskom sa na nas vrhla svorka lokalnych opruzovacov a nadhanacov ako vlci na udene :-). Podhodil som im Mikiho ako susticko na zahriznutie :-). Po chvili sa ukazalo, ze naš odvoz na nas necakal, asi preto ze sme mali 4hodinove meskanie…nuz aspon sme hned zhurta mali co riesit. Ukecal som miestneho chalanka, aby dal mobilku a zavolal do hotela. S chalnkom sme si pokecali a dohodli prvy nepalsky deal. Namiesto za 2000 rupii, co je asi 20 USD, sme sa viezli za 700 rupiek smer Hotel Thorong Peak Guesthouse v centre Thamelu.

Po rychlom ubytku a sprche sme sa vydali do rusnych ulic plnych obchodov a obchodnikov. Prvu ponuku na hasis sme dostali asi za 4 minuty, takze chvalabohu vsetko postarom ako sa patri :-).

Zoznamili sme sa s prostredim a zapadli v dave…obzreli sme zname miesta, ulicky, restiky a vecer aj bary ;-). Samozrejme sme skontrolovali aj Toma Jerryho ;-), a Bombov oblubeny bar… Precvicili sme si nepalstinu, spoznali kopec novych kamosov, dostali pozvanie na miestnu nepalsku svadbu :-). Myslim, ze sme zanechali spravny dojem… :-).

Druhy den sme uspesne vybavili let do Lukly cez Yeti Airlines :-), drobne nakupy a venovali sa kulinarskym pozitkom. Nuz a dnesny den sme si uzivali vozenim sa riksami :-), stretli sme super chalanka, u ktoreho sme kupili magic stiks – trekovacie palicky :-), bol to extra zabavny deal :-). Tiez sme navstivili Tourist board office, kde sme vybavili registracie a povolenia na vstup do Sagarmatha national park (Everest region). Obzreli sme Durbar square a vyslapli na Monkey Temple, tento krat mi nastastie ziadna opica nestiahla nohavice ako minule ;-).

Po narocnom dni sme si dopriali paradnu veceru v K-Too steak house. Fakt dobre jedlo, mno a ochutnali sme aj novy long drink na rok 2014 – horuci rum s medom a maslom :D.

Fuh a teraz lezim v postely, veci mame zbalene a vsetko prichystane na zaciatok vypravy. Rano odlietame do Lukly a caka nas prvy den treku. Vstavame o 4:45 aby sme rano vsetko stihli vcas, hlavne lietadlo :-P. A ako to cele dopadne napisem v dalsom reporte…snad z Namche Bazar :-). Zatiiim…

Je piatok ráno, ruksak zbalený a je pomaly čas vyraziť. S Mikim sa stretávam v Bratislave, no ešte predtým idem navštíviť mamdu a rozlúčiť sa :). Potom nás čaká cesta do Viedne, letiskové formality a cez Istanbul sme za 11 hodín v Kathmandu.

Pred odjazdom do Lukly sa pokúsim postnúť prvé dojmy a zážitky :). Nuž teda s pánom bohom :) a držte nám palce… Vyrážame…

Óm mani padhme hum…

PS: nezbalil som si veslo, tak snáď ho nebudem potrebovať ;).
PS2: ak nestihneme lietadlo, tak večer pivko? hehe :)