Ráno sme sa zobudili a v kľude si dali hotelové raňajky a k tomu čerstvú kávičku s mliekom. Ruksoše sme mali pobalené, takže ťažká pohoda. Po raňajkách sme sa rozlúčili s hotelovými babenami, uistili sme sa, že naša dohoda o odvoze na letisko po týždňovom pobyte na Gilli platí a potom sme sa s kľudom v duši premiestnili do prístavu. Ten bol od nášho hotelíka naozaj len pár krokov :), takže žiaden stres. Loďky, postupne prichádzali z Lomboku a Gilli. Na palube sa len vystriedali ľudia, ktorí sa vracali z ostrovov s tými/ s nami, čo tam len smerujú :).

Nakoniec sme sa nalodili na tú správnu loďku :) a vyrazili sme na more… Po asi 1,5 hodinovej hustej jazde sme sa ocitli tvárou v tvár ostrovu Lombok. Tu sme vyhodili zopár ľudí a natočili sme to smer Gilli Islands. Tie sú od Lomboku naozaj len kúsok. Plavba tam trvala asi 15 minút a zrazu sme kotvili pri pieskovej pláži ostrova Travangan. Vyskákali sme z lode, pobrali veci a hurá sme v cieli:).

Túto radosť nám trošku prekazilo zháňanie ubytka, ktoré trvalo asi 3 hodiny. Prešiel som takmer všetky guesthousy, hotelíky a hotely v okolí, zatiaľ čo Miki sedel na pláži s pivkom v ruke a očumoval baby :). Nikde nemali voľnú twin room (dvojposteľová izba s oddelenými posteľami) s klímou a tam kde mali, tak na to sme zas nemali my :(. Ponúka ubytovania je tu fakt rôznorodá, a bolo aj dostatok takých, ktoré zodpovedali našim predstavám aj budgetu, ale boli obsadené. Mali sa uvoľniť tak za deň dva. Nuž, ale komu sa chce ísť do niečoho provizórneho a potom sa zas sťahovať, hlavne keď ide o posledných pár dní, ktoré by sme radi strávili jak rozmaznané riťky v bavlnke ;).

Bolo akurát poludnie, slnko pálilo, teplota v tieni bola asi 38°C a ja som stále obchádzal hotel za hotelom. Nakoniec sa na mňa predsa len usmialo šťastie a karma ma za moju vytrvalosť patrične odmenila. Našiel som hotelík s parádnou izbou, s dvoma veľkými posteľami, telkou so StarMovies a HBO :), peknou kúpeľnou, záhradkou a bazénikom. Do baru sme to tiež nemali ďaleko a z baru na hotel tiež nie ;). Raňajky sme mali v cene a cena bola viac ako dobrá, niečo málo cez 30 EUR za izbu na noc.

Hop šup sme sa nasťahovali, vybavili formality a v plavkách sme vyrazili za plážovacími povinnosťami :). More bolo úžasné, príjemne teplé, voda čistá a tyrkysovo modrá, pláž piesková a slnko horúce, raj na zemi.

Jednou z pozitívnych zvláštností ostrova je, že tu nie sú žiadne asfaltové cesty a zatiaľ ani žiadne autá, či motorky. Ostrov je dosť malý na to, aby sa dal celý prejsť pešo alebo na bicykli, či na vozítku s konským povozom. Fakt úžasné.

Nasledujúce dni sme sa venovali budovaniu ostrovných kamarátstiev :), zábave, opaľovaniu, vodným športom, či drobným výletom po okolí.
V hoteli sme mali svoju osobnú recepčnú Melanie, pohodová babena, ktorá na mňa vždy z diaľky kričala Piiiitr a dbala na to, aby sme mali vždy všetkého dostatok, napr. pivka v chladničke :) a hlavne nám viedla účtovníctvo a trpezlivo čakala na naše občasné splátky :). Potom tu bola malinká Rayhan, drobná dievčina, s vtipnými, uštipačnými a štipľavými poznámkami. Preto sme ju aj premenovali na RayChilliHan :). Inak hrozne milá babena, ktorá sa starala, aby sme mali vždy na stole dostatok jedla. Nuž a potom ešte jej kamoška, vždy vysmiata a vyrehotaná Rossi alias Mashroom Girl. Takto ju Raychillihan oficiálne volala, vraj kvôli tomu, lebo ma vždy pozitívnu náladu a na všetkom sa smeje akoby bola stále na magicmashroomoch :).

Od Rayhan a Mashroomgirl sme sa naučili, že v živote je dôležité pozitívne myslenie, že sa treba tešiť z každého dňa a dôležité je vedieť brať život so všetkým čo so sebou prináša, či už je to dobré alebo zlé. Všetko zlé sa pre niečo deje a nemalo by byť dôvodom na to, aby sa človek trápil, prestal sa tešiť na nový deň alebo prestal mať radosť z bežných vecí. Že dôležitý je nadhľad, úsmev, smiech, radosť a pozitívna energia.

Mashroomgirl bola vydatá. Jej manžel vraj nebol veľmi dobrý, nestaral sa o rodinu, o ich dieťa. Chodil za cudzími ženami, turistkami a nakoniec ušiel do Londýna so škaredou, tučnou a o 10 rokov staršou angličankou. Mashroomgirl ostala sama s malým dieťaťom, ktoré necháva u svojich rodičov na ostrove Lombok. Ona pracuje na „našom“ malom ostrove šesť dní v týždni a zarobené peniaze nosí domov, kam si dovolí ísť raz za dva týždne na sobotu a nedeľu. Zarobí približne 150 eur mesačne a z toho živí seba a blízku rodinu.

Rayhan má tiež dieťa, ale nie s miestnym, ale s austrálskym asi 45 ročným chlapíkom. Ten ju nechce k sebe do Austrálie, ale ako jej boyfriend za ňou a dieťaťom prichádza každých šesť mesiacov na dva týždne. Ale aspoň má záujem o dieťa, ktoré vyrastá u jej rodičov, tiež na Lomboku, pretože ona zarába peniaze pre rodinu rovnako ako Mashroomgirl.

Treba si tiež uvedomiť, že ide o prevažne moslimský svet, v ktorom má náboženstvo silné korene a slobodné maminy to vôbec nemajú ľahké.

Napriek tomu všetkému sú neskutočne pozitívne, plné radosti, ktorej majú na rozdávanie. Samé vravia, že ich život nie je ľahký, ale to nie je dôvod, aby sa prestali usmievať a mať z neho radosť.

Po pár dňoch plážovania sme už boli celkom zdomácneli. Večerať sme chodili na susediacu ulicu do lokálnej „mama restaurant“ alebo do stánkov, ktoré tu vždy po západe slnka vyrástli a pred polnocou zmizli. Na tieto miesta chodili jesť v prvom rade miestni a sem tam nejakí turisťáci – my :). Jedlo tu mali výborné, vždy čerstvé a výber bol veru bohatý. Kuracie, hovädzie mäso, ryby, rybičky, vajíčka, tofu, rôzne druhy zeleniny, fazuliek, sóje, omáčok a podobne. Jedna misa s ryžou alebo ryžovými rezancami a mixovaným výberom bola za paušálne 1 euro, cena rovnaká pre turistov aj domácich ;). Niečo podobné sa dalo dať aj v reštikách pre turistov, ale asi za 15 EUR :). Človek takto prichádzal o peniaze a nie len o ne, ale aj o rozhovory s miestnymi, o príjemné chvíle, o prirodzenú pohostinnosť, atmosféru a podobne. Navyše tieto ich jedlá boli fakt výborné.

„Pití a nočný život“ sme tiež nenechali len tak. Okúsili sme miestne bary aj kluby, lokálne drinky, ale aj kvalitný import. Rayhan a Mashroomgirl nás jeden večer zavolali na žúr do music clubu Blue Marlin a tak sme neodolali. Bola veru veľká sranda, najmä keď baby tancovali na stole a stále boli o kúsok menšie ako Miki hehe :). Klubík bol parádnym mixom domácich a turistov. Nuž a keďže nám došiel cash a ATM bol out of order, tak Miki zachráňoval situáciu pohotovostným pivkom z hotelového minibaru :). Nuž darmo o zábavu veru bolo postarané ;). Ostatné večery sme omrkli okrem iných aj reagge bar Boba Marleyho, kde sme si dali pivko na Rastíka. Zaujímavé tiež bolo aj romantické pivko na prístavnom móle, kde sa stretávala miestna mládež, no a pečení – varení sme boli v bare Rudys :).

Nuž a aby sme len na pláži nevylihovali, v mori či bazéne nemáčali a na slnku nevypekali, tak sme sa vydali aj na malý prieskum ostrova. Vyšli sme na najvyšší kopec, z ktorého bol výhľad na celý ostrov a konečne sme spravili aj nejaké tie fotky :).

Záverečné dni sme potom strávili opäť na pláži :), veď na to sme sem hlavne prišli. Len tak sa slniť, nič nerobiť, oddychovať, relaxovať a venovať sa len zábavným činnostiam, medzi ktoré sa tiež radilo večerné pozeranie hororov na StarMovies, bol totiž Halloween month :).

Tak či onak, čas sa aj tu ženie ryžovými krokmi a tak našich 5 dní na ostrove utieklo rýchlejšie, ako voda z ryžových polí. Posledný deň sme sa teda rozhodli vybaviť záverečné formality ako písanie pohľadníc, či double check rezervačky loďky z Gili späť na Bali. Táto formalita sa nakoniec ukázala ako dosť opruz. Z nejakého dôvodu sme neboli na rezervačke a všetky miesta na lodi už boli vybookované. Zrazu sme nemali loďku, chlapík nás chcel poslať ďalší deň a tak sme museli chlapíkovi ozrejmiť, že zajtra proste odísť musíme a musí to byť doobeda, pretože nás na Bali bude okolo obeda čakať auto, ktoré nás musí včas doviesť na letisko, aby sme stihli lietadlo z Bali do Kuala Lumpur, odtiaľ potom do Dubaja a z Dubaja do Prahy a z Prahy do Bratislavy. Chlapíkovi trošku zmrzol úsmev na tvári a vytáčal jedno číslo za druhým. Po asi hoďke úradovania sa chlapci dohodli, že dve miesta sa na jednej z lodí, ktoré zajtra odchádzajú, ešte nájdu. Hurá, cesta domov je zachránená :).

Večer sme sa už len pekne zBalili a vyrazili na poslednú večeru, posledné pivko, posledný drink, poslednú Bali52… tých posledných bolo niekoľko, takých rozlúčkových, veru nechcelo sa nám odtiaľto a už vôbec sa nám nechcelo ísť späť.

Posledné ráno na Gilli bolo slnečné a príjemné. Dali sme si posledné raňajky, vyplatili všetky účty a rozlúčili sa s Rayhan. Zbalené ruksaky sme si hodili na chrbát a odkráčali do prístavu. Tam po chvíli začali kotviť lode, z ktorých vystupovali noví bieli turisťáci a nás starých opálených vlkov odviezli z tohto kúsku raja…

Cesta loďkou bola inak celkom tŕnistá :), vonku pršalo, vlny boli dosť veľké a z loďkou to lomcovalo o stošesť. Mikiho tentoraz neoblieval len studený pot, ale aj on bolieval studený záchod :). No čo, aspoň sa mu vrátila prirodzenejšia farba :). Horšie bolo, že ani z ďaleka nebol jediný a niektorí boli teda na tom veľmi zle aj po vystúpení z lode. Tak ale prežili sme a z loďky sme na Bali presadli rovno do auta. Naše hotelové babeny na nás už pár hodín netrpezlivo čakali aj s ujom vodičom. Prišli sme totiž inou spoločnosťou a nejakú tu hodinu neskôr, kvôli tej stratenej rezervácii. Ale baby z odvozom nesklamali a mohli sme vyraziť na juh ostrova, smer Kuta beach, kde naša púť po ostrove Bali pred pár týždňami začala. Kruh sa uzavrel a my sme sa takmer bezpečne dostali až na letisko :). Takmer bezpečne preto, lebo šofér bol dosť chladnokrvný a pri niektorých predbiehaniach či jazde po „highway“ v protismere nám veru nebolo všetko jedno.

Na letisku to už bola rutina a o chvíľu sme pristávali v Kuala Lumpur, kde sme sa ešte presúvali taxíkom na medzinárodný terminál. Mali sme dostatok času a v noci nie je veľký traffic, takže to bolo v pohode. Z Kuala sme sa potom ocitli v Dubaji, kde sme si v bare dali cestovné pivko a pokračovali ďalším letom do Prahy. Tu nás už čakal Demo s autom a bezpečne nás presunul na hlavnú stanicu, kde sme si kúpili drobnú večeru (aj s pivkom) do vlaku a hijó do Bratislavy. Už sme ani nevedeli aký je deň, koľko je hodín a či je noc alebo nie, prešli sme veľkým množstvom časových pasiem, vystriedali všetky možné dopravné prostriedky a 42 hodín po odchode z Gilli Islands sme sa ocitli opäť „doma“.

Príchod domov je vždy trochu kontroverzný. Človek sa na jednej strane teší, že je doma, no na druhej strane by rovnako rád, alebo aj radšej, bol opäť niekde ďaleko, na cestách… Po návrate si ale vždy rád ľahnem do vlastnej postele, no prvé ráno ma vždy prekvapí… Som vo svojej izbe a nie na vysnívanej pláži, pár sekúnd mi trvá kým pochopím kde som a kam patrím a aj to, že to celé nebol iba sen…

Svet je síce malý, no dosť veľký na to, aby bolo znovu kam ísť… a ja veru pôjdem ;).

Cestovanie s nami…