Odchod za odchodom
6. október 2010 bol deň, kedy začala ďalšia expedícia, Expedícia Bali 2010. Ako to už býva, večer pred odchodom ma zachvátila cestovná „horúčka“. Je to taký ten pocit, kedy sa človek balí a premýšľa nad tým, či je zariadené všetko potrebné, či si balí to čo má. Do ruksaku prihadzujem tričko naviac, pre istotu :). Premýšľam nad tým, či vlastne naozaj ideme, či sa mi naozaj chce ísť. Myslím na to, aby sme už sedeli v lietadle a nemusel som na to všetko myslieť. Človek keď už sedí v lietadle, tak vie, že už je všetko jedno…

Ráno pred odchodom pre mňa prišiel Iwko. Ukecal sa, že si privstane a odvezie nás na vlakovú stanicu a osobne nám dá zbohom :). Samozrejme, že ráno som nestíhal a čas do odchodu vlaku sa krátil a ja som si dal na rozcvičku šprint okolo domu k autu, kde som mal zabudnuté slnečné okuliare. Bez nich by som predsa nemohol odísť ;). Miki už čakal doma, samozrejme pripravený, veď ako inak keď bol zbalený už tri dni pred odchodom ;).

Vlak sme samozrejme stihli bez problémov ;), dali sme si s Iwkom záverečné zbohom a pobrali sme sa s Mikim na perón. Vlak do Prahy odchádzal z prvej koľaje a keďže nám do odchodu ostávalo ešte pár dlhých minút, tak prišiel čas zahájiť túto cestu ranným dúškom slovenskej hruškovice :). Na šťastnú cestu…

O pár hodín neskôr, a po jednom vlakovom pivku, sme vystupovali na Pražskom hlavním nádraží. Vybehli sme do neďalekej reštiky zlúpnuť malý obedík a potom sa vystretať s Demom. Demo je náš, už bývalý, spolužiak, ktorý sa rád hrá. Hrá futbal, a celkom mu to hrá ;). Podujal sa aj s nami na malú hru a prišiel nás odkopnúť zo stanice na letisko :), za čo mu patrí veľká vďaka.

V lietadle už bolo všetko v pohode. Odlepili sme sa od zeme, objednali si u letušiek pár drinkov a s úsmevom na tvári sme sa mohli konečne uvoľniť.

Dubajské stretnutie
V Dubaji sme mali 3,5 hodinový prestup na lietadlo do Kuala Lumpur. Čas sme si krátili ako vždy bezprizorným flákaním sa po letiskových halách a obchodoch a kde tu zrazu z čista jasna dve dievčence sa nám priplietli do cesty. Vraj či chlapci zlatí, netušia aký pin má švárna dievčina na svojom mobile. Hey Miki zadelil, že čo tak štyri jednotky (1111) a čuduj sa svete, ono to fungovalo :). Skoro som odpadol… Slovo dalo slovo a bez zdĺhavých okolkov sme o malú chvíľu sedeli v letiskovom pube pri kvalitne vychladenom pivku rozoberajúc cesty a necesty s úsmevom na perách :). Baby sa vybrali na Maldivy, i keď „len“ na dofču, ale mám pocit, že nabudúce to nebude „len“ hotel s plnou penziou a lehátkom na pláži, ale cesta s väčším „C“ :).

Nakoniec sme si dali zbohom a naše lety sa rozišli :). Na pamiatku nám zostal už len účet za tri pivká a jednu minerálku, spolu za 37 Eur :). No čo, drahá minerálka hehe :D.

Naháňačka v Kuale
V Kuala Lumpur nás po pristátí čakala malá úloha. Museli sme sa premiestniť na druhé „vnútroštátne“ letisko. Času sme mali tak akurát, aby sme vybavili vízové papierovačky a pečiatky, zobrali veci, našli shuttle bus a upaľovali na lietadlo… ale ako to už býva, plán je jedná vec a realita druhá. Papierovačky a víza sme dostali naozaj rýchlo a to aj preto lebo colný chalanko nás posunul do VIP rady, samozrejme oprávnene :), však VIP sme ja aj ty ;). A tak sme sa vyhli obrovskej rade a ocitli sme sa za colným okienkom vyzbrojený vízami a pečiatkami „dřív než řekneš švec“ :). Tento získaný čas sme však totálne stratili čakaním na ruksaky. Všetky už boli vonku, len ten Mikiho nie. Čas plynul, batožinový pás sa točil takmer prázdny, ľudia odchádzali a ja som si pripravoval ústrižky od batožiny na reklamáciu. Ešte sa nám nestalo, že by nám stratili batožinu. Počul som už o tom veľa krát, ale nám sa také predsa nemôže stať. Pozerali sme na hodinky a rozmýšľali nad tým, že sme v peknej riti. Čakal nás totiž ešte let do Singapuru. Času už nebolo nazvyš a Miki sa zmieroval s tým, že najbližšie tri týždne strávi v jedných trenírkach :). Pás sa stále točil a po malom rozruchu začali s colných útrob vypadávať posledné „stratené“ kufre a ruksaky. Medzi nimi aj ten Mikiho, sme zachránení :). Našu radosť, ale okamžite vystriedal stres. Stíhame vôbec presun na druhé letisko a let do Singapuru?

Upaľovali sme nájsť shuttle bus, prešli sme cez pár poschodí až k autobusovým stanovištiam. Tu vládol trochu zmätok. Dáky chalanko nás uisťoval, že bus ide každú chvíľu. Slečna za okienkom, ktorá predávala lístky nás mala úplne na háku a venovala sa svojmu mobilu. Bezradnú chvíľku prerušil až príchod autobusu. Hurá… pokecal som zo šoférom, teda viac sme si ukazovali rukami nohami ako rozprávali, ale rozumeli sme si. Tento bus nás včas na letisko nedovezie!

Nakoniec sme sa museli vrátiť späť do príletovej haly, cez ochranku sa vtirnúť do príletovej predhaly, kde boli pokladne na taxíky. V Kuale na letisku sa totiž nedá zobrať taxík len tak vonku, ale len cez tiket, ktorý si treba kúpiť vo vnútri v špeciálnej pokladni. Tam sa nahlási koľko nás je, aké máme batožiny, kam ideme a v systéme nám priradia vhodné voľné auto. Žiadna korupcia, žiadne predbiehačky či čakačky, žiadne lúpežné sadzby od taxikárov, všetko podľa cenníkov vyplatené dopredu.

Sadáme do taxíka a ukecávame šoféra, nech na to dupne lebo nám o chvíľu letí lietadlo. Taxikár sa obával veľkého trafiku a zápchy po ceste, ktorá by nás zastavila, ale našťastie cesty boli prázdne. Na letisko sme dorazili tak tesne akurát, prioritne sme sa checkli-in cez biznis class ;) a upaľovali do odletovej haly. Pohodička, nakoniec sme ešte mali pár minút na sedenie a vydýchanie sa :).

Posledný let už netrval dlho, tuším dáku hodinku. Vzlietli sme a o chvíľu sme už pristávali. Tuším som ho aj tak celý prespal. Mali sme toho celkom dosť, na ceste sme boli už vyše 26 hodín a ešte nás čakalo úradovanie v Singapure. Našťastie to tu šlo celkom hladko. Bolo akurát podvečer, okolo siedmej ôsmej. Hotelík sme mali pár zastávok metrom od letiska a ďalších pár od centra mesta. Vonku bolo pekelne vlhko a teplo, ešteže sme mali izbu s klimoškou ;).

Na hoteli sme sa vybalili, dali sprchu a uvítacie poldecko ;). Potom druhé na to, že sme cestu úspešne zvládli a jedno pred večerou. V knižke sme naštudovali sekciu „Aklimatizácia po príchode do novej destinácie aneb Pití a noční život“ a vyrazili sme do mesta ;).

Bol to príjemný a romantický večer s pivkom a nejakým tým B52, hehe :D.